20.11.2020

Spánok (Nemuri), Haruki Murakami, 1990

Hlavná hrdinka poviedky, skoro tridsaťročná žena v domácnosti, trpí nespavosťou. O svojom probléme sa nezdôverí nikomu, ani vlastnému manželovi. Po nociach sa vnára do sveta Anny Kareninovej, obohatenom kúskami čokolády a pohárikom brandy. Tento stav trvá už niekoľko dní. Uvedomuje si, že jej stav nie je normálny, no odmieta návštevu lekára. Odpovede hľadá v knihách o spánku. V jednej sa dočíta, že v spánku sa neutralizujú naše jednostranné návyky. Uvedomí si, že všetky jej domáce práce sú návyky, ktoré vykonáva automaticky, zatiaľ čo realita beží dopredu. Spotrebovaná svojimi návykmi sa hojí spánkom. Nechce už ďalej pokračovať v takomto živote, opakujúcich sa dvoch fáz, ktoré nikam nevedú. Nepotrebuje, aby jej návyky liečil nejaký spánok. Nespavosť začne brať ako rozšírenie života. Nepotrebuje spánok. Vďaka nespavosti si uvedomí jednoduchosť celej našej takzvanej reality. Stále to isté, stále dokola.

„Žiadna z tých udalostí samozrejme nijak neotriasla mojou existenciou. Iba okolo mňa preletela ako tichý, nepočuteľný vietor.“

Po nociach číta Annu Kareninovú dokola, objavuje v nej skrytý vesmír, ktorému je konečne schopná porozumieť. Podniká autom výlety do tmy, jazdí po okolí, alebo niekde zastane a len tak premýšľa. Necíti sa unavená.

Verí, že vďaka nespavosti je konečne kým má byť. Odhodením spánku rozšírila sama seba.

„Čo ma tak považovať za transcendentálnu vzorku skoku vo vývoji ľudského druhu ? Žena, ktorá nespí. Ukážka rozšíreného vedomia.“

5.11.2020

Prečo môžu byť imaginárne svety dôležité ?

Sedím u seba v obývačke. Na pohodlnom gauči, notebook v lone. Vedľa mňa, za pracovným stolom, je N. S ním je tu asi ďalších desať ľudí. Za sklom displeja. Každodenný míting o pokroku v projekte.

Naše domovy sú dnes verejným priestorom, pracoviskom, útočiskom, miestom socializácie a miestom pre oddych zároveň.

Celý svet ukrytý v jednom byte. Samovznikajúce a prelínajúce sa paralelné svety. Nejde o alternatívy, všetky sa dejú súčasne. Ako malý multiverse.

Spoločenský život sa presunul na ploché obrazovky. Pozorovanie sveta sa presunulo na ploché obrazovky a stránky kníh.

Je to zvláštny paradox. Vzťah virtuálneho a aktuálneho. Na jednej strane sme spolu, ale zároveň sme diferencovaní. Naše miesta sú iné, zdieľame však spoločný čas. Spája nás virtualita. Tváre vyskladané z pixelov sú potencialita, ktorej sa nemožno dotknúť.

Samovznikajúce a prelínajúce sa paralelné svety. Vzťah predstavy k priestoru, v ktorom žijeme. Alternatívny svet. Kedy doň vstupujeme a kedy ho opúšťame ? Žijeme v ňom neustále ?

Rozširujeme si limity bežného života. Obohacujeme sa o limity paralelného.

Ako mám na túto situáciu reagovať ako architekt? Popísať ? Poprieť ? Nadsadiť ?

Vytvorili sme si kultúru, vytvorili sme si umenie, pretože sme pochopili, že naše predstavy nedokážu existovať v aktuálnom svete a preto si vhodný svet musíme vytvoriť.

Paralelný svet. Surreálny. Fiktívny. Imaginárny.

Prezerám si maľby, diela, Pánov umelcov. Salvador Dalí, Joan Miró, Giorgio de Chirico, či Marcel Duchamp zobrazujú pohľad na svet založený na snových obrazoch zasadených do fiktívnych krajín, pretvárajú realitu v známom prostredí. Predmety vytrhnuté z kontextu, vložené do netradičnej situácie. Koláž.

Filmová produkcia nám ponúka obrazy svetov, ktoré veľmi dobre poznáme, no v skutočnosti neexistujú.

Kafka nás vťahuje do svojej surrealistickej až absurdnej reality, Italo Calvino vytvára množstvo obrazov jediného mesta.

Vo filozofii nachádzam názory, že všetky veci, všetky fenomény sú len mojou vlastnou predstavou, prejavom mojej mysle a mala by som sa snažiť nájsť pôvod ich významov.

Denne si vytvárame svoje vlastné alter egá. Tvoríme o sebe obrazy, alternatívne reality, príbehy, až sa v nich pomaly sami strácame. Hlavne, že sa v tom vyznajú všetci ostatní.

Ako je to s architektúrou ?

Zisťujem, že mám problém nájsť priame spojenie pojmu surrealita s architektúrou. Architektúra bojuje so surrealizmom, pretože existuje vo svete skutočných. Budovy majú iný druh reality ako surrealistická socha alebo maľba. Architektúra je vyrobená z reálna. Zo skutočných vecí. Z matérie.

Na druhej strane, nie je celá architektúra fikcia ? Ako architektúru vnímam všetky jej prejavy, od kresby, cez model až po stavbu. Kresby architektúry sú fikciami skutočností. Katedrála je fikcia. Ideológia vystavala objemy, aby pôsobila viac skutočne.

Mnoho architektov využilo diela maliarov a sochárov ako východisko pre svoju vlastnú fiktívnu krajinu a alternatívne reality. Snažili sa o spochybnenie samotnej reality. Inšpiratívna je pre mňa idea tzv. Supersurface od Superstudia, kde sa zbavujú celkovej reality nášho sveta. Nepotrebujú mestá, ulice, námestia. Vytvárajú sieť energií a informácií, grid. Myseľ sa sama stiahne, aby si mohla prečítať svoju vlastnú históriu ... možno bude schopná prenášať myšlienky a obrazy a jedného šťastného dňa bude naša myseľ komunikovať s celým svetom ...Život bude jediným environmentálnym umením.

Vo veľmi nadnesenom pohľade mi táto predstava pripomína moju vlastnú aktuálnu skúsenosť. Vlastný byt ako bod na obrovskej mriežke. Zbytočné námestia. Uzatvárame sa sami do seba a hľadáme odpovede. „Myšlienkovo“ komunikujeme s okolitým svetom, prenášame obrazy.

Architektonická kresba má svoje pravidlá. Napríklad perspektívna kresba má pevne daný systém. Tieto pravidlá nesmieme meniť, inak sa celý systém rozpadne. Mnoho architektov vytváralo vlastné reality práve degradáciou týchto systémov a ich vytváraním novým spôsobom. Rada sa pozerám na skice Claude Parrenta, kde sa odvážne zahráva so šikmosťou povrchov. Impozantné sú aj prvotné kresby Daniela Libeskinda, koláže, založené na dekonštrukcii architektonických plánov a následnom vytvorení trojrozmerných, axonometrických výkresov. Skúma formálny vzťah a priestorovú nejednoznačnosť a popiera predstieranú objektivitu axonometrického znázornenia.

Práve motív koláže je veľmi často využívaným nástrojom v rukách architektov. Koláž kombinuje obrazové motívy a fragmenty rôzneho pôvodu do nového ucelenej entity, v ktorej jednotlivé časti získavajú nové významy. Tvorí nové príbehy. Skladanie kúskov, ktoré by sa bežne nespojili. Prvky jestvujúce v paralelných svetoch.

Prečo môžu byť imaginárne svety dôležité ?

Fikciu využívame na zmierenie sa s podmienkami, ktoré dokáže realita len ťažko uchopiť. Alternatívne svety nám pomáhajú vizualizovať možnosti budúcností. Metafora dokáže vyjadriť zložité myšlienky tak, aby ich ktokoľvek celé naraz pochopil. Komunikuje s nami cez naše emócie. Vytvorené svety sú zásobárňou kritických názorov. Zvyšujú ľudské povedomie a nadneseným spôsobom poukazujú na globálne problémy.

Je fascinujúce pozorovať ako sú imaginárne svety vyobrazené vo fiktívnych kresbách. Sú plné symbolov a odkazov. Kresby, budovy, priestor; či chceme, alebo nie, všetko má skryté významy. Vo všetkom je skrytý systém. Už len to ako usporadúvame objekty a priestory.

Problém je, že sme tak pohltení tokom informácii okolo nás, že nemáme čas skúmať, čo je pred nami. Bežné veci nevnímame ako cenný input. Strácame sa vo vlastných paralelných svetoch.

Zamýšľam sa, ako som pohltená ja.

Sedím u seba v obývačke. Na pohodlnom gauči, notebook v lone. Vedľa mňa, za pracovným stolom, je N. S ním je tu asi ďalších desať ľudí. Za sklom displeja. Každodenný míting o pokroku v projekte.

Naše domovy sú dnes verejným priestorom, pracoviskom, útočiskom, miestom socializácie a miestom pre oddych zároveň.

Celý svet ukrytý v jednom byte. Samovznikajúce a prelínajúce sa paralelné svety. Nejde o alternatívy, všetky sa dejú súčasne. Ako malý multiverse.

Čo mi chce povedať ? Aké významy v sebe ukrýva ? Aká je jeho alternatíva ?

.

Superstudio, Supersurface : An alternative model for life on the Earth, 1972